Rodézsky ridgeback

je psie plemeno uznané v FCI v skupine 6 (Duričifarbiari a príbuzné plemená), sekcii 3 (príbuzné plemená bez pracovnej skúšky) pod číslom 146. Plemeno pochádza z Afriky, za krajinu pôvodu sa považuje Zimbabwe. Ide o veľké krátkosrsté plemeno s charakteristickým ridžom – pásom opačne rastúcej srsti na chrbte.

Ridžbek má teda meno podľa pásu srsti, ktorá sa tiahne v protichodnom smere pozdĺž celého chrbta. „Ridge“ znamená „horský hrebeň“ a „back“ znamená „chrbát“.

Tento ridž je veľmi výnimočný znak, ktorý sa vyskytuje už jedine u plemena thajský ridžbek. Je hlavným plemenným znakom rodézskeho ridžbeka.

Pôvod a história

Predkovia tohoto plemena sa dajú vystopovať do Kapskej kolónie v južnej Afrike, kde boli krížení so psami prvých usadlíkov a polodomestikovanými poľovnými psami Hotentotov. Po týchto psoch zdedili tzv. „ridže“. Pôvodným poslaním týchto afrických psov bolo vystopovať korisť a zabrániť jej úteku, až do príchodu lovca. Boli využívaní na lov divej zveri, špeciálne levov. Odvtedy sa používa pre rodézskych ridžbekov pomenovanie „leví pes“.

Často si ľudia myslia že títo psi levy zabíjali. Nie je to pravda – rodézsky ridžbek nie je schopný zabiť leva – a to ani vo svorke. Psy vždy len nahnali zviera smerom k lovcovi.

Počas 16. a 17. storočia holandskí BúriNemci a Hugenoti si priniesli so sebou z Európy vlastné pracovné a poľovné psy. No tieto psy neboli schopné prekonať nástrahy afrického buša. Ako vhodné riešenie sa zdalo skrížiť ich s domorodými psami. Európania sa prvý krát začali intenzívnejšie venovať aj exteriéru psov. Pre zlepšenie vlastností plemena ho skrížili s osvedčenými európskymi plemenami, ako napr. mastifnemecká dogaairedalský teriéranglický chrt,svätohubertský pes. Typický plemenný znak – ridž – však nevymizol.

Pred zostavením štandardu plemena sa v Afrike používalo mnoho typov „levích psov“. Až začiatkom 20-teho storočia sa chovatelia rozhodli ujednotiť plemeno. Prvý štandard zostavil v roku 1922 F. R. Barnes z Bulawaye v Rodézii, vychádzal pritom zo štandardu ich najbližšieho príbuzného dalmatínca. Štandard uznala Juhoafrická kynologická únia v roku 1926.

Vzhľad

je vyvážený, silný, svalnatý a aktívny pes. Jeho telesná stavba je kompaktná, ale bez ťažkopádnosti. Má atletickú postavu, ale nie je vysoko nohý ani chrtovitý. Hlava je typická duričská. Farba môže byť od svetlej pšeničnej po červenkastú. Malé biele znaky na hrudi a prstoch sú prípustné, ale nie je žiaduce veľa bielej srsti. Papuľa a uši môžu byť tmavé. Na chrbte má ridž, jeho tvar je presne opísaný v štandarde plemena.

Povaha a pracovné upotrebenie

Voči neznámym je rezervovaný. Je účinný strážca a obetavý obranár. Svoju rodinu však miluje. Je to energický a dynamický pes, vyžaduje pravidelný pohyb a aktivitu. Je vhodné dopriať mu aj pracovnú aktivitu, minimálne výcvik poslušnosti.

U nás sa používa iba ako spoločenský a rodinný pes. V zahraničí je bežné jeho využitie v love. Robia duričské i farbiarske skúšky. Vďaka svojej energickej a nebojácnej povahe je vhodný aj na služobnú kynológiu.

Starostlivosť

je krátkosrsté plemeno, preto odporúčame chovať ho predovšetkým v interiéri. Z chorôb je náchylný na bežné choroby veľkých plemien, obzvlášť dyspláziu bedrových kĺbov alebo torziu žalúdka. Potrebuje každodennú dávku pohybu. Všeobecne sa neodporúča pre ľudí s negatívnym vzťahom k pohybu a športu, starým a telesne postihnutým ľuďom. Má náročnejšiu povahu, preto vyžaduje výcvik. Nezaškodí mať pri jeho výchove už skúsenosti s inými psami.

Výhody plemena

- Vhodný ako rodinný pes a spoločník, ale zároveň ako obetavý obranca a strážca

- Je vhodný aj na pohybové aktivity a psie športy

- vhodný aj na poľovný výcvik

 

 

                                                                                                                  Zdroj Wikipédia